Pozícia volieb v kontexte demokratizácie: prípad Egypta

Spoločenské pohyby, ktoré sprevádzali občianske demonštrácie v arabskom svete, priniesli do výskumu demokratizácie nové stimuly. Práve tie charakterizujú posun diskusie smerom k potrebe reagovať na rýchle a dynamické zmeny, ktoré sa v jednotlivých regiónoch objavujú s neustále vyššou intenzitou. Demonštrácie, občianske nepokoje a všeobecná nespokojnosť so stavom spoločností sú znakom vývoja, istej premeny, ktorá nedisponuje atribútmi náhody v kontexte procesu demokratizácie.

Vo vzťahu k arabskému svetu však existujú odôvodnené obavy, ktoré sú spájané so skutočnou podobou demokracie alebo lepšie povedané víziou, ktorá je samotným konceptom stelesnená (Freedom House 2012). Revolučné udalosti v regióne severnej Afriky v posledných mesiacoch ukázali, že hodnotový deficit, ktorý vznikol ako následok pokrivených mocenských vzťahov v dobe autoritárskych vlád, generoval širší okruh problémov a súčasný akademický diškurz ich je schopný pojať len obmedzene. Vývoj v Egypte naznačil, že presadzovanie demokracie je z pohľadu výstupov v interpretácii Laurenca Whiteheada charakterizované prostredníctvom neustálych turbulencií, ktorých výsledkom nie je výhradne silná, hodnotami vystužená občianska spoločnosť (Whitehead 2002: 28). Tento prístup nie je v akademickej diskusii novým elementom, a to i napriek skutočnosti, že praktickým demokratizačným postupom a takzvanému politickému mainstreamu dominuje rigidný inštitucionalizmus. Ten predpokladá presne definované kroky charakterizujúce prerod režimu z bodu A do bodu B, ktorého nedielnu súčasť predstavujú voľby a ich demokratický étos.

Cieľom príspevku je interpretovať premenu autoritatívneho režimu v poslednej fáze vlády Husního Mubáraka vo vzťahu k pozícii volieb ako demokratizačného činiteľa, ktorými vyvrcholili revolučné udalosti v roku 2011. Z pohľadu časového horizontu je analyzované obdobie rokov 2001-2011, teda perióda, keď režim Husního Mubáraka pristúpil k ďalším liberalizačným krokom, za neustálej prítomnosti účelových snáh mocensky privatizovať verejný priestor, a to i prostredníctvom inštitútu volieb a volebnej súťaže. Samotná štúdia hľadá odpoveď na otázku, akú úlohu zohrávajú voľby v prostredí egyptskej spoločnosti, pričom je zároveň reflektovaná hypotéza, že voľby ako inštitút pozitívne vplývajú na proces demokracie, a to akým spôsobom demokratizácia prebieha (Lindberg 2006: 2, 8).

Text predstavuje polemiku, ktorá sa v akademickej obci objavuje kontinuálne od konca 90. rokov ako následok sklamania z demokratizačných procesov vo svete a diskusie o tzv. hybridných režimoch. Tento diškurz je dopĺňaný dátami z prostredia Egypta, ktoré sú interpretované v kontexte demokratizačného procesu, vrcholom ktorého je vláda Moslimského bratstva a jeho spojencov. Závery poukazujú na systematické zneužívanie volieb a demokratizačných stimulov v kontexte udržovania, či dokonca posilňovania mocenského postavenia autoritárskych elít.

Voľby v kontexte demokratizácie

Pojatie západnej demokracie a jej ideologických mutácií predpokladá istú formu aktívnej politickej participácie, v ktorej kontexte ľud vládne sám nad sebou z logiky suverenity, ktorou disponuje. Tento prístup plynie z Lockovho pojatia ľudského indivídua, ktoré je nadané rovnosťou a slobodou vo vzťahu k ostatným členom spoločenstva (Locke 1970: 322). Sartori zdôrazňuje, že vláda ľudu sa uskutočňuje práve na tom istom subjekte, z ktorého podstaty suverenita vychádza (1987: 30), preto každá moderná forma demokracie západného typu musí byť reprezentatívna. Ide o vnímanie demokracie ako špecifického druhu vertikálnej závislosti vysokého významu (porov. Schedler 1999). Súčasťou tejto závislosti je súťaživý prvok, ktorý umožňuje, aby umelý vzťah nadradenosti nevytváral nástroj monopolizácie. V tomto kontexte následne platí, že extrémne vysoká, rovnako ako podozrivo nízka miera súťaživosti naznačuje nenaplnenie realizácie demokratickej vlády nad sebou samým. Ľud následne musí disponovať procedúrami pre tvorbu rozhodnutí, ktoré sú záväzné pre všetkých členov spoločnosti (Lindberg 2006: 31-32).

Voľby ako prostriedok k získaniu legitimity sú v tomto kontexte prezentované ako činiteľ stability. Ak členovia spoločnosti nepodporujú ideu demokracie a samotné demokratické ideály, jej presadenie je problematické. Legitimita je v očiach držiteľov moci založená na náladách v spoločnosti, pozícii politických strán a mocenských elít, ktoré o jej získanie usilujú. Tento druh legitimity je možné označiť za viac skutočnú ako formálnu podobu weberovského klasického typusu a interpretovať ho s odkazom na funkčnú podobu súťaže – inštitút volieb (Linz 2000; Diamond 2002). Lindberg na základe týchto argumentov konštruuje tri elementárne podmienky, ktoré sú potrebné pre úspešnú realizáciu zvrchovanej vlády a v dlhodobom horizonte predstavujú nevyhnutné činitele fungujúcej demokratickej spoločnosti: rovná politická participácia, slobodná politická súťaž a idea legitimity. Ak sú tieto dimenzie zabezpečené, pravidelne opakujúce sa voľby stimulujú legitimitu voličov a politických elít, čím podporujú stabilitu celého spoločenského komplexu (Lindberg 2006: 33; porov. koncept democratization by elections v Lindberg 2009).

Forma vlády, proces tranzície, ako i monopolizácia vo vzťahu k organizácii volieb neustále kladie otázky smerom k definičným kritériám demokracie. Samotný problém sa znásobuje v prípade, že režim uviazne v polovici cesty k demokracii a jeho uchopenie si vyžaduje stanoviť definičné kritéria, ktorých relevancia je vzťahovaná k hodnoteniu spoločnosti a jej výkonnosti (performance). Napriek tomu, že koncept nedemokracie existuje vo vedeckom diškurze dlhodobo a jeho vymedzenie je z mnohých dôvodov dostatočné, neustále sa objavujú hlasy spochybňujúce dichotomické rozdelenie konceptov a bimodálne usporiadanie demokracia – nedemokracia (Collier – Adcock 1999; Sartori 1993; Lindberg 2006: 31-36). S týmto vymedzením súvisí podstata diskusie o hybridných režimoch, ktorej obsah je aspoň časťou akademikov vyzdvihovaný, pričom elementárnu úlohu zohrávajú voľby a ich (ne)dokonalosť. Tento prístup tvorí vo vzťahu k vývojovým štádiám procesu demokratizácie základný operačný priestor, v ktorom sa interakcie, resp. konflikty v ich negatívnych charakteristikách prejavujú.

V polovici 90. rokov sa objavuje séria textov, ktorá otvára otázku vymedzenia novej kategórie na kontinuu medzi demokraciou a nedemokraciou, a to ako odpoveď na existenciu reálnych režimných typov vo svete. Do povedomia sa dostáva vymedzenie semidemokratických režimov, ktorú už v roku 1959 definoval Seymour Martin Lipset (Lipset 1959), delegatívnej demokracie Guillerma O’Donnella (O’Donnell 1994), či demokracie s adjektívami dvojice Collier – Levitsky (1996). Práve O’Donnellova delegatívna demokracia nadväzuje na koncept byrokraticko-aurotitatívneho režimu, ktorého predlohu autor našiel v prostredí Latinskej Ameriky, pričom vo vzťahu k pozícii volieb je reflektovaný predovšetkým systémový obraz významnej časti transformujúcich sa spoločností 20. storočia. Podstata O’Donnellovho konštruktu spočíva v prítomnosti ustanovených demokratických štruktúr, pričom sociálno-politickým hýbateľom je vrstva vyššej oligarchie (definovanej na socio-materiálnom princípe). V O’Donnellovej argumentácii sú takéto režimy demokracie, čoho dôkazom je prítomnosť volieb ako prvok súťaživosti. Existencia priestoru pre cirkuláciu elít odkazuje na funkčnú, i keď nie bezproblémovú pozíciu inštitútu hlasovania a demokratickej deliberácie (O’Donnell 1994; porov. s vymedzením demokradúry in Schmitter 1994).

Do debaty postupne vstupovali noví autori, ktorí prinášali rôzne druhy argumentov a vyzdvihovali viac či menej odlišné prvky procesu demokratizácie. Spoločným menovateľom tohto diškurzu sa stal inštitút volieb a jeho pozícia v procese formovania nových politických režimov. Z tohto pohľadu je hybridné paradigma vnímané v kontexte inštitútu volieb z pozície účelovej reflexie, pričom dominuje snaha o extrahovanie primárnych argumentov o vzťahu volieb a procesu demokratizácie, ako i samotného postavenia volieb ako inštitútu (porov. Archer 1995; Collier – Levitsky 1996; Joseph 1997).

Andreas Schedler rozpracoval väzbu hybridnej paradigmy na voľby v kontexte schumpeterovskej dimenzie volebnej súťaže, čím doplnil už existujúci agregovaný prístup k postaveniu volieb v procese demokratizačných pohybov v spoločnostiach. V tomto kontexte formuloval pojem volebný autoritarizmus, ktorý vymedzil prítomnosťou multistraníckych volieb, ktoré sú v systéme stabilne etablované a ich prostredníctvom sú vyberané elity pre legislatívne a výkonné orgány krajiny (Schedler 2006: 3; Powel 2000; Lindberg 2006: 8). Základným kritériom Schedlerovho prístupu je spätné posúdenie tranzitívnych typov vo vzťahu k voľbám a ich kvalite. Skrze analýzu volebného cyklu je následne možné určiť, o aký režim sa jedná, a identifikovať jeho dynamiku a charakteristiky. Rovnako je možné reflektovať možný záver, že proces hľadania výstupu je uzavretý a teda režim fakticky existuje (Schedler 2002: 39-41).

Podobný prístup aplikuje i Larry Diamond, pričom sa snaží objasniť postavenie volieb v prípade volebnej demokracie a volebného autoritarizmu. Diamond podobne ako Schedler zdôrazňuje skutočnosť, že rozdiel medzi oboma typmi režimov je určený primárne charakterom volieb. Základná hranica existuje v podobe slobody, komplexnosti a férovosti, pričom nie je možné nekriticky stotožniť prítomnosť volieb s ich vysokou kvalitou. Diamond rozoznáva ďalšie indikátory, ktoré sú v rámci volieb prítomne a v mnohých ohľadoch rozhodujúce. Vo svojich formuláciách sa bráni hovoriť o stupňoch demokratickosti volieb, skôr odkazuje na trendy. Rovnako priznáva, že i v demokraciách západného typu nemusia voľby dosahovať nevyhnutne ideálne štandardy a ako také môžu byť zneužité. Pre vymedzenie volebných demokracií Diamond formuluje zoznam desiatich definičných znakov, ktorých prítomnosť odkazuje na určitý štandard inštitútu volieb. V kontraste k nemu je vymedzený súťaživý autoritarizmus, ktorého definičným znakom je prítomnosť násilia v čase volieb (Diamond 2002).

Debata o povahe hybridných režimov sa v posledných rokoch čiastočne zastavila, i keď ich relevancia preniká predovšetkým do praktického výskumu demokracie a demokratizácie. Thomas Carothers v reakcii na rozmach tranzitológických štúdií kritizuje celkový obraz diškurzu a samotné paradigmatické východiská, pričom v hlavnom argumentačnom prúde reevaluje základné demokratizačné nástroje z konca 20. storočia. Carothers predovšetkým spochybňuje pozíciu volieb v procese demokratizácie a vyzdvihuje nutnosť pôsobenia ďalších činiteľov v kontexte úspešnej tranzície. V jeho argumentačnej línii sú následne relativizované elementárne predpoklady v procese demokratizácie, pričom prevažuje argument o jedinečnosti každého prípadu (Carothers 2002: 14-16; porov. Karl 1986: 9; Zakaria 2003).

Konkurenčný názor je možné identifikovať v práci Staffana I. Lindberga, ktorého výskum je zameraný na vzťah volieb a procesu demokratizácie (Lindberg 2006; Lindberg 2009). Jeho záujem smeruje do prostredia Afriky, kde pomocou kvantifikovaných nástrojov testuje hypotézu, že konanie volieb bez ohľadu na ich kvalitatívne nuancie pozitívne vplýva na proces demokratizácie a kontinuálne ho posilňuje. Výsledky tohto výskumu ho vedú k formulácii konceptu demokratizácie prostredníctvom konania volieb (democratization by elections). V kontraste s Carothersovou pozíciou je inštitucionálna dimenzia zvýraznená, pričom jej charakter napĺňa akúsi logiku sebaposilňujúceho cyklu (Lindberg 2006: 2, 8).

Voľby v Egypte                                                             

Podoba egyptskej pseudodemokracie a pozícia volieb v procese etablovania mocenských elít v poslednom desaťročí predznamenala revolučné udalosti, ktorých centrom sa stalo námestie Tahrír v centre Káhiry. Voľby v roku 2010 boli jedným z posledných stimulov, ktoré iniciovali spoločenské pohyby a viedli k odstúpenie Husního Mubáraka.[1] Jeho Národná demokratická strana (NDP) dlhodobo privatizovala systém hlasovania, ktorý bol i na egyptské pomery neprimerane narušený novelou ústavy v roku 2007 a elimináciou Moslimského bratstva z volebnej arény. Samotné voľby sa tak dostali do podoby rutinizovanej formy hlasovania, kde neexistujú pochybnosti o favoritovi volieb, či podobe jeho víťazstva. Inštitút volieb nie je charakterizovaný neistotou víťazstva, ale otázkami, kto a čo hlasovaním získa (Mabrouk 2010: 1; Masoud 2011: 24).

Samotný proces takzvanej privatizácie volebného procesu je však možné identifikovať oveľa skôr. Obnovenie konania legislatívnych volieb v roku 1957, ktorých sa však nemohli zúčastniť politické strany, bolo prezentované ako demokratický symbol (Bareš – Veselý – Gombár 2009: 585). Vojenské kliky na čele s Gamálom abd an-Násirom sľubovali spravodlivú a zodpovednú vládu, ktorá mala ekonomicky i kultúrne pozdvihnúť egyptský ľud (Mabrouk 2010: 2). Model formálne pluralitných volieb sa však do egyptskej politiky vrátil až v roku 1976 za vlády Anwara as-Sádáta, ktorý proklamoval politiku práva a stabilných inštitúcií (Bareš – Veselý – Gombár 2009: 636; El-Ghobashy 2006). Od roku 1984 sa voľby stali dokonalým nástrojom moci a základným kameňom Mubárakovej cesty k pseudodemokracii, ktorá, ako sa zdá, pokračuje i v súčasnosti, i keď sa samotný obsah následkom premeny mocenských elít postupne modifikuje (Marsot 2007: 171; El-Ghobashy 2006; Masoud 2011: 24).

Režim, respektíve režimy v rôznych fázach svojej existencie opierali záujmy vo volebnej aréne o legislatívnu úpravu, ktorá poverovala súdy kontrolou nad samotným procesom hlasovania. Tento demokratický lapsus bol implementovaný v päťdesiatych rokoch minulého storočia a platil až do volieb v roku 2005. Do samotnej reformy v roku 2007 bol článok ústavy číslo 88, ktorý definoval klauzulu, že voľby sú konané pod dohľadom členov súdnictva, interpretovaný rozdielne a zahraničné média rovnako ako opozícia poukazovali na významný deficit demokratického princípu. Súdna moc napriek svojej väzbe na režim kritizovala systém dohľadu nad voľbami, ktorý umožňoval rozsiahle podvody a narúšania egyptského právneho rámca. Samotný konflikt existoval v interpretácii napojenia úradníkov (sudcov) na štruktúry režimu a fakticky neexistujúcu nezávislosť v politicky motivovaných sporoch týkajúcich sa výsledkov, či priebehu volieb a dohľadom nad nimi. Táto nespokojnosť vyvrcholila v otvorenú kritiku, ktorá sudcov neoficiálne postavila do čela národného protestného hnutia a oslabila tak pozíciu Husního Mubáraka (Bradley 2008: 21; El-Ghobashy 2006; Goldschmidt 2008: 217; Mabrouk 2010: 2).

Samotný proces zmeny, ktorý viedol k vytvoreniu nezávislého telesa povereného organizáciou volieb, započal v roku 2005 schválením ústavného dodatku, ktorý umožnil kandidatúry viacerým prezidentským kandidátom. Táto úprava formálne vytvorila priestor pre volebnú súťaž, ale zároveň nepodporila premenu štruktúr politickej moci. Napriek existujúcim dôkazom o podvodoch a manipulácii s voľbami bol víťazom vyhlásený Husní Mubárak, ktorý tak potvrdil dominanciu v egyptskom systéme. Tieto voľby v pravom svetle poukázali na reálnu nejednotnosť v opozičnom tábore, ktorého efektivita a celková podoba bola výsledkom dlhodobej likvidácie ideových i opozičných alternatív (Goldschmidt 2008: 217).

Dôležitou udalosťou v roku 2005 boli i voľby do dolnej komory parlamentu a nebývalá občianska aktivita v podobe hnutia Kifája (Kefaya; Dosť) a on-line iniciatívy Šajfín (Shayfeenkom; My Vás vidíme) (Masoud 2011: 21). Napriek nepokojom a násiliu, ktoré si vyžiadalo 10 obetí, boli výsledky z pohľadu tradičných očakávaní prekvapením. Vládna NDP získala z celkových 432 kresiel, o ktoré sa bojovalo, 145 miest, čo spolu s pridružením „nezávislých“ kandidátov (166) znamenalo rekordne nízky počet mandátov (311). Moslimské bratstvo vďaka svojej mobilizácii a grass-root kampani získalo 88 mandátov a spolu s ďalšími politickými stranami pripravili vládnu stranu a režim Husního Mubáraka o 121 kresiel (Bareš – Veselý – Gombár 2009: 655; Mabrouk 2010: 2;).[2]

Tento mocenský šok pre vládnucu elitu znamenal stimul, ktorý inicioval opatrenia v snahe v budúcnosti predchádzať prekvapeniam plynúcich z parlamentných volieb. Problém, pred ktorým následne stál prezident Mubárak, spočíval v kontraste medzi sľubom o pokračujúcej demokratizácii a reálnou snahou o udržanie moci. V decembri 2006 prezident predložil parlamentu návrhy 34 dodatkov k ústave, ktorých hlavným cieľom bolo zamedziť opakovaniu volebného debaklu z roku 2005. Najzávažnejším zásahom do slobodnej súťaže bola novela článku 5, ktorá zakazovala aktivitu politických strán a hnutí založených na náboženskom princípe a takých, ktoré akokoľvek diskriminujú na základe rasy alebo pohlavia. Dodatky bolo potrebné schváliť v referende, ktorého sa podľa oficiálnych správ zúčastnilo len približne 27 % voličov. Neoficiálne zdroje uvádzali účasť oveľa nižšiu a v kontraste s proklamovanými demokratickými štandardmi sa ich odhady pohybovali na úrovni neuveriteľných 5 % (NIMP/Hivos 2010: 30).

Tým sa Husní Mubárak ústavným spôsobom zbavil Moslimského bratstva ako najsilnejšej alternatívy voči vládnej NDP. Organizácia Amnesty International v reakcii na udalosti v Egypte publikovala stanovisko, v ktorom legitimizujúce referendum označila za najväčší zásah do ľudských práv za posledných 26 rokov (Amnesty International 2007). Ďalšie zmeny vo vzťahu k voľbám zahrňovali vytvorenie volebnej komisie a organizáciu hlasovania v jeden deň, ktorá mala zabrániť negatívnym tlakom a podvodom v čase volieb. Vláda zároveň zabránila plošnému monitoringu volieb zo strany medzinárodných organizácií v nasledujúcich voľbách (Mabrouk 2010:3).

Parlamentné voľby v roku 2010 opakovali scenár nepokojov a násilia zo strany silových zložiek i podporovateľov opozície. NDP do nich vstupovala s jasným cieľom potvrdiť dominantné postavenie a získať späť mandáty, ktoré stratila vo voľbách v roku 2005. Túto pozíciu najlepšie vystihuje prehlásenie jedného z kandidátov, ktorý pri potýčke so zástupcom Moslimského bratstva deklaroval, že vôľa vyhráva voľby, a to i napriek vôli všetkých (Mabrouk 2010: 3; Masoud 2011: 24). Už počas volebnej kampane bolo jasné, že ústavné dodatky nebudú prijaté pokojne a bez výbuchov násilia, ktoré sa v novodobej histórii Egypta stalo nedielnou súčasťou aktu hlasovania. Nepokoje vyvrcholili v čase volebného dňa a média i jednotlivci prinášali správy o podvodoch, zastrašovaní a násilných stretoch (Hussein – Desouki – Al-A’sar 2010). Znepokojujúce bolo i zistenie, že ministerstvo vnútra vytvorilo volebné okrsky bez prítomnosti volebnej komisie, čím účelovo upravilo jednotlivé dištrikty v záujme vládnucej strany (tzv. gerrymandering) (USAID 2010).

Výsledky volieb len potvrdili zámery egyptskej vlády a opozičné subjekty tak nezopakovali prekvapujúci výsledok z roku 2005. Volebné víťazstvo sa ešte posilnilo zákonom obsahujúcim klauzulu, ktorá vyhradzovala 64 poslaneckých kresiel v dolnej komory parlamentu pre ženy. Tieto kreslá boli pridané k už existujúcim mandátom, čo v skutočnosti znamenalo zisk ďalších 64 hlasov pre vládnucu NDP a širší priestor pre privatizáciu verejného priestoru (BBC 2010a; Mabrouk 2010:4). Tieto udalosti prispeli k celkovej spoločenskej deprivácii, ktorá následne iniciovala revolučné pohyby podporené masovou mobilizáciou a nepokojmi v egyptských mestách. Tlak z ulice, ktorý bolo možné vysledovať naprieč spoločenskými triedami, prinútil k odstúpeniu prezidenta Mubáraka a inicioval novú etapu egyptskej „demokratizácie“, ktorej hlavným aktérom je armáda, Moslimské bratstvo a jeho koaliční partneri.[3] Nové elity, ktoré získali moc zvláštnou subvariantou paktu za podpory nespokojného obyvateľstva, následne diktovali obsah diskusie týkajúcej sa volebného systému a celkovej podoby volebnej arény (Hardy 2012).

Arabská jar a „demokratické voľby“

Protesty a násilie, ktorými v Egypte vyvrcholilo obdobie všeobecnej nespokojnosti, mali svoje korene v spoločenských, ako i v politických a systémových problémoch. Privatizácia volebnej arény, eliminácia prijateľných alternatív a stále vitálny spôsob autokratickej vlády spôsobili, že spoločenská frustrácia gradovala s narastajúcou krízou a znižujúcim sa životným štandardom. Vláda nebola schopná riešiť zvyšujúcu sa chudobu a poskytovať základné služby, pričom život bežných občanov bol dávaný do kontrastu s ekonomickými elitami naviazanými na Gamála Mubáraka, „korunného princa“ autoritatárskeho režimu Husního Mubáraka (NIMD/Hivos 2010: 29; Masoud 2011: 20). V tomto prostredí napätia a vzájomnej nedôvery zohrávala dôležitú úlohu armáda, ktorá situáciu monitorovala a vo vhodnom okamžiku vstúpila do politického boja a prebrala moc do svojich rúk (Masoud 2011: 23, 26-27; Hardy 2012; porov. Barany 2011: 28).

Samotný vstup ozbrojených zložiek do verejného priestoru nie je v Egypte ničím výnimočným a nadväzuje na tradičnú pozíciu armády a jej záujmy v spoločnosti. Po odstúpení Mubáraka sa moc a vplyv armády ďalej prehĺbil a Egypt sa tak dostal pod správu výboru, ktorého členovia získali svoje hodnosti v konfliktoch s Izraelom v rokoch 1967 a 1973. Na základe povahy vojenskej generality je možne charakterizovať vzorce chovania, ktoré sa prejavili v čase stabilizácie pomerov v krajine a následne ovplyvnili prípravu volieb ako prvý krok v novej etape egyptskej demokratizácie. V tomto kontexte sa jedná o konzervatívne elity, relatívne nepriateľsky naladené voči ekonomickým reformám, so zdržanlivým postojom k rozvoju súkromného sektoru, ktoré disponujú vlastnými záujmami v systéme pokrivenej ekonomiky (Anderson 2011: 4; porov. Barany 2011: 28-29; Masoud 2011: 23). Z pohľadu demokratizačných procesov je vhodné vzhľadom na priebeh protestov a zapojenie armády uvažovať o modeli tzv. „demokratizácie bez demokratov“, v ktorej obsah pojmu demokracia dokonale nenaplňuje predstavy západných štandardov a často je v rozpore s tradičným vnímaním demokratických hodnôt (autoritárske tendencie; dominancia sily; v ideologickej rovine postavenie minorít, práva žien a pod.; porov. Bradley 2008: 49-80; NIMD/Hivos 2010).

Bez ohľadu na charakter a pozíciu volieb v procese demokratizácie je egyptská spoločnosť poznačená viac ako 50ročnou autokratickou stigmou, ktorá zlikvidovala akékoľvek náznaky pluralitnej občianskej spoločnosti a umožnila rozvoj korupcie a alternatívnych sietí správy. Samotná spoločnosť podľa Andersonovej musí začať predovšetkým s obnovou dôvery v políciu a systém ako taký, ktorý v súčasnosti substituujú siete previazané na náboženské hnutia (Anderson 2011:5). V procese kreovania ďalšej etapy egyptskej demokracie je zásadná legitimita, ktorá nie je samozrejmá a jej získanie je z pohľadu nových elít podmienené ustanovujúcou procedúrou, typicky voľbami.

Príprava reformy volebného systému, ktorá bola predmetom rozsiahlych diskusií, v mnohom reflektovala mocenské rozloženie síl a záujmov jednotlivých frakcií politického spektra v Egyptskej spoločnosti. Po revolučných udalostiach v prvých mesiacoch roku 2011 došlo k odstúpeniu Husního Mubáraka a v apríli bola rozpustená NDP ako symbol starého režimu (Al Jazeera 2011a). Debata o nutnosti nového volebného systému sa týkala predovšetkým právnej úpravy, ktorá v existujúcej podobe favorizovala NDP. Pôvodný plán zorganizovať voľby v septembri 2011 bol presunutý na koniec roka z dôvodu diskusií o neprimeranej výhode už etablovaných strán a požiadavku na dlhšie obdobie prípravy vo vzťahu k novým subjektom. Okrem politických strán a hnutí do procesu demokratických volieb zasahovala i armáda, ktorá odmietala rezignovať na vývoj v spoločnosti a aktívne vstupovala do diskusie o budúcom smerovaní krajiny a nastavení volebnej arény (Masoud 2011: 26; Fam – Wahba 2011).

Výsledkom rokovaní bol zmiešaný volebný systém, ktorý napriek pôvodnej úprave s 2/3 podielom zastupiteľov zvolených väčšinovým systémom dostal podobu s prevažujúcou proporčnou časťou (porov. El-Din 2011). Podľa súčasnej úpravy je samotný spôsob hlasovania možné označiť za relatívne komplikovaný a vo vzťahu k nízkej miere gramotnosti zároveň ťažko pochopiteľný pre miestne obyvateľstvo, ktorého záujem o voľby v posledných rokoch upadal (porov. Hope 2011).[4] Jednotlivé klauzuly prinajmenšom diskutabilným spôsobom formalizujú výber a možnosti hlasovania, pričom operujú v mantineloch limitovaného korporativizmu (mandáty vyhradené pre roľníkov a robotníkov). Dlhý časový horizont organizácie volieb znižuje záujem o hlasovanie a zvyšuje riziko ich narušenia alebo manipulácie, čo v dobe prebiehajúcej tranzície podstatne ovplyvňuje mieru stability v krajine (porov. Mabrouk 2010: 3). Rovnako diskutabilným sa javí pravidlo, ktoré prikazuje umiestniť na kandidátku aspoň jednu ženu, bez nutnosti zvoliteľnej pozície, čo v spojení s prísne viazanými kandidátkami sťažuje ženám v prevažne moslimskej krajine uchádzať sa o poslanecký mandát (Fahmy 2011; porov. Tab. 1).

Sporné z pohľadu priebehu a transparentnosti je i rozhodnutie Najvyššieho výboru ozbrojených síl, ktorý neumožnil účasť medzinárodných pozorovacích misií s celoplošným dosahom, a to so zdôvodnením poukazujúcim na ochranu vnútorných záujmov Egypta. Napriek tomu bolo pozorovanie volieb v obmedzenej miere nakoniec tolerované a okrem 300 zahraničných odborníkov bolo zapojených zhruba 25 tisíc vyškolených pozorovateľov a množstvo bežných občanov, ktorí hlásili prípadné narušenia hlasovacieho procesu cez Facebook, YouTube a Twitter (Al Jazeera 2011b; Lidstone – Fam 2011). Voľby v konečnom dôsledku zaznamenali relatívne vysokú účasť, ktorá sa pohybovala na úrovni 54 % (Al Jazeera 2012). Samotné hlasovanie bolo tradične poznačené násilnosťami, ktoré vyvrcholili v čase druhej fázy volieb. Pred budovou parlamentu došlo k stretu silových zložiek so stovkami demonštrantov, ktorí protestovali proti rozhodnutiu Najvyššieho výboru ozbrojených síl menovať Kamála Ganzúrího premiérom. Témou protestov sa stalo i zatknutie a zbitie jedného z demonštrantov (Cunningham 2011). Už v čase pred začatím volieb došlo k násilnostiam, ktoré si vyžiadali ľudské životy a priniesli obavy zo samotného výsledku volieb a budúcnosti krajiny (Shenker 2011).

Tab. 1: Egypt: Volebný systém pre voľby do dolnej komory parlamentu

Počet obsadzovaných kresiel: volených 498 + 10 poslancov menuje prezident (v súčasnosti predseda Najvyššieho výboru ozbrojených síl). Aktívne volebné právo: 18 rokov; pasívne volebné právo: 25 rokov. Voľby sa konajú v troch fázach v 27 guberniách:  1. fáza: voľby konané 28. 11.; gubernie: Káhira, Fajjúm, Port Saíd, Damietta, Alexandria, Kafr aš-Šajch, Asjút, Luxor a Červené more; prípadné druhé kolo 5. 12. 2. fáza: voľby konané 14. 12.; gubernie: Gíza, Bani Suef, Minúfíja, Šarqíja, Ismá’ilíja, Suez, Buhajra, Sawhá a Asuán; prípadné druhé kolo 21. 12. 3. fáza: voľby konané 3. 1.; gubernie: Minjá, Qaljubíja, Gharbíja, Daqahlíja, Južný Sinaj, Severný Sinaj, Matrúh, Qiná a El-Wádí El-Gadíd; prípadné druhé kolo 10. 1. Volebná klauzula je stanovená na 0,5 % (prah pre vstup do parlamentu). 2/3 mandátov (332) sú volené proporčným systémom v 46 volebných obvodoch, ktoré sa vzhľadom na veľkosť pohybujú na úrovni 4-10 mandátov. Strany nominujú svojich kandidátov prostredníctvom prísne viazaných volebných listín (bez možnosti preferenčných hlasov). Volebné listiny sú zostavené tak, aby sa do zhromaždenia dostalo minimálne 50 % zástupcov robotníkov a farmárov. Strany preto volia vzorec tzv. zipsu, ktorý usporiada poradie na kandidátke podľa príslušnosti k profesiám tzv. na striedačku. Strana, hnutie alebo koalícia je povinná na kandidátku umiestniť aspoň jednu ženu, zákon ale neprikazuje na akom mieste. 1/3 (166) mandátov sa volí dvojkolovým väčšinovým systémom v 83 obvodoch (2M na obvod). Robotníkom a farmárom je garantovaných minimálne 50 % kresiel; Volič musí vo svojom obvode dať hlas aspoň jednému zástupcovi skupiny robotník-farmár. Kandidát je zvolený v danom okrsku, ak získa 50 % + 1 hlas. Ak sa tak nestane, do druhého kola postupujú dvaja najlepší kandidáti a uplatňuje sa systém prvý v cieli (FPTP).

Zdroj: Fahmy 2011; Bradley 2011.

Demokratizácia a voľby

Arabský svet zažil v posledných rokoch otrasy, ktoré narušili vzorce politickej interakcie a otvorili množstvo otázok súvisiacich s procesom demokratizácie. Egypt v tomto smere nebol výnimkou. Od zvrhnutia konštitučnej monarchie a ustanovenie republiky v júli 1952 je možné identifikovať dynamický vývoj, ktorý vo vzťahu k voľbám predznamenal udalosti z roku 2011. Diktátorské praktiky Gamála abd an-Násira, ktoré zlikvidovali opozičné subjekty a svojím dosahom ovplyvnili vládu as-Sádáta i Husního Mubáraka, predstavujú kontextuálne pozadie, v ktorom bola volebná súťaž organizovaná (Bradley 2008; Goldschmidt 2008; El-Ghobashy 2006). Zo svojej podstaty boli voľby prezentované ako nástroj, ktorým vládnuca moc získavala legalitu a v obmedzenej miere i legitimitu pre politické kroky v domácej i zahraničnej politike. Práve voľby mali vytvárať v období postnásirovského Egypta fasádu demokratičnosti, ktorá v kontexte nutných prerekvizít v mnohých smeroch postačovala k udržiavaniu neutrálnych, či dokonca priateľských vzťahov so západnými demokraciami (Hollis 2012).

Larbi Sadki označuje túto adoráciu kultu volieb za „volebný fetišizmus“, ktorý sa v egyptskej spoločnosti etabloval na konci osemdesiatych a v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Samotný koncept predpokladá prítomnosť voličov, ale nie občanov, pričom neexistuje ani obmedzený predpoklad pre alternáciu vlády, či slobodné vyjadrenie preferencií (Sadiki 2009: 3). V mnohom podobný prístup je možné badať v práci Andreasa Schedlera, ktorý prostredníctvom konceptu volebného autoritarizmu interpretuje zneužívanie inštitútu volieb v priestore Latinskej Ameriky. Rovnako ako Schedler i Sadiki spochybňuje voľby v intenciách ich hodnotových atribútov, ktoré sú pod tlakom autoritatívneho spôsobu vlády monopolizované (Schedler 2002: 39-41; Sadiki 2009: 3-23). Samotný charakter volieb, ktorý definoval a napriek pádu Husního Mubáraka stále definuje volebnú arénu v Egypte, je v silnom rozpore s dnes už klasickým sartoriánskym pojatím, v ktorom vláda ľudu vykonáva moc práve na tom istom subjekte, z ktorého podstaty suverenita vychádza (Sartori 1987: 30). Chronické zásahy armády do verejného priestoru a neustála snaha o oslabenie alternatívnej politickej a ideovej sily vo volebnej aréne vytvárajú pokrivený obraz toho, čo je v západnom svete vnímané pod pojmom liberálna demokracia.

V tomto kontexte je preto vhodné uvažovať o možných odchýlkach v demokratizačných vzorcoch, ktoré podľa niektorých akademikov arabský svet nenaplňuje dokonale a vo vzťahu k zaužívaným paradigmám ho charakterizujú vlastné dynamické prvky (Wickham 1994: 507-509). Deviantná tradícia volieb v podobe tzv. elektoralizmu (electoralism) bola od začiatku deväťdesiatich rokov ovplyvnená islamizmom, palestínskymi povstaniami, ekonomickými problémami, ale i globálnou vojnou proti terorizmu, či zvyšujúcou sa mierou protiamerických nálad v krajine. [5] Sadiki tento vývoj reflektuje a uvádza pochybnosti o uplatnení eurocentrického, respektíve angloamerického prístupu k výskumu demokratizácie v arabskom svete. Zároveň poukazuje na nutnosť vytvorenia funkčnej modifikácie, ktorá by umožnila komplexné zachytenie premeny režimov v čase a priestore a zároveň reflektovala regionálne podmienené odchýlky ako príspevok k teórii (Sadiki 2009: 10; Cantori 1994: 516).

Podľa tradičných prístupov nie je možné v arabskom svete hovoriť o konceptoch občianskej spoločnosti či tranzícii paktom v intenciách západných teoretických konštruktov (Wickham 1994: 507-519). Táto skutočnosť je podmienená okrem iného historickými udalosťami, ktoré Egyptu priniesli autoritárske vlády. Záujem o likvidáciu ideologickej alternatívy a zákaz politickej aktivity náboženských hnutí v čase znovuotvorenia volebnej arény inicioval averziu a znamenal vývoj, ktorého výsledkom bola depolitizácia, perzekúcia opozičných síl a celkový rozvrat občianskych iniciatív. Spoločenské záujmy vo verejnej sfére boli dlhodobo substituované silným postavením armády, ktorá napriek postupnému opúšťaniu Násirovho revolučného odkazu, disponovala vplyvom a vážnosťou. Tú využila i v čase revolučných nepokojov na jar v roku 2011 a nastolila vládu Najvyššieho výboru ozbrojených síl, čím obratne vyplnila mocenské vákuum, ktoré v krajine vzniklo (Anderson 2011: 4; Masoud 2011: 25).

Samotné postavenie volieb je v Egypte ovplyvnené celkovou tradíciou volebnej súťaže a predovšetkým formálnym modelom, ktorého primárnym cieľom bola legalita režimu. Samotná legitimita dlhodobo predstavovala problém, ktorý bol zdôraznený nízkou voličskou účasťou, volebnými podvodmi, úpravami pravidiel hry (napr. ústavná reforma z roku 2007) a fyzickým odstránením, či zastrašovaním politických konkurentov (dlhodobé perzekvovanie Moslimského bratstva a ideologických alternatív k vládnej NDP) (porov. Sadiki 2009: 79). Demokratizáciu v tomto smere nikdy nebolo možné považovať za progres, ktorý je podľa kritiky Huntingtonovej tretej vlny uväznený v mantineloch Schumpeterovského pojatia volebnej súťaže a Dahlovho konceptu polyarchie, definovanej dimenziami participácie a súťaživosti (Whitehead 2002: 21-6; porov. Huntington: 5-14). Podľa Sadikiho nie je demokratizácia v arabskom svete postavená výhradne na formálnom modeli volieb, individualizme a sekularizme tak, ako je tomu v západných krajinách. Skôr ako koncept opozície vystihuje spoločenskú interakciu spolupráca, ktorá reflektuje komunitnú dimenziu a lojalitu v politickej aréne. V tomto smere je potrebné zamerať sa na proces, nie výsledok, ktorý vzhľadom na historické dáta vykazuje znaky neustáleho opakovania jednotlivých fáz životného cyklu semiautoritárskeho režimu (Sadiki 2009: 46).

Podobné závery predstavuje i spoločný projekt holandských neziskových organizácií NIMD (Netherlands Institute for Multiparty Democracy) a Hivos, ktoré v reakcii na udalosti v arabskom svete vydali štúdiu s názvom Prekonanie ortodoxných prístupov: hodnotenie možností pre podporu demokracie na Blízkom východe a v Severnej Afrike (Beyond the Orthodox Approaches: Assessing Opportunities for Democracy Support in the Middle East and North Africa; NIMD/Hivos 2010). V nej kritizujú formálnosť demokratizačných prístupov a vyzdvihujú regionálnu unikátnosť arabského sveta. Vo svojej argumentácii vykresľujú inštitút volieb ako privatizovanú formu výberu elít, ktorá je neustále podporovaná starými demokraciami v západnej Európe a Severnej Amerike (NIMD/HIVOS 2010: 6-14).

V tejto interpretácii kríza základných axiómou ovplyvňuje pozíciu volieb ako elementárneho znaku demokracie, pričom morálna dimenzia aktu hlasovania je stále viac podriadená mocenským a ekonomickým záujmom autoritárskych vlád. Zmene paradigmy musí preto odpovedať  i prístup, ktorý svojím kritickým étosom čoraz viac vystihuje podstatu súčasnej politiky podpory demokracie. Jedná sa o takzvaný princíp kondicionality (conditionality), ktorý je definovaný skrze splnenia nutných podmienok pre získanie pomoci (zväčša finančnej), ktorá vice versa podporuje rozvoj občianskej spoločnosti a demokratického zriadenia. V podstate sa jedná o trhový mechanizmus, v ktorom nikto nepožičiava na dlh splatný v inej ako pôvodne dohodnutej protihodnote. V prípade rozvoja demokracie sa jedná o vzorec, v ktorom konkrétnu pomoc podmieňuje zmena v konkrétnej dimenzii demokracie. Stimuly pre zmenu však prichádzajú z vnútra (NIMD/HIVOS 2010: 7).

Záver: demokratizácia prostredníctvom volieb? 

Egyptská spoločnosť stojí pred novou fázou demokratizácie, ktorá v mnohých smeroch vykazuje neduhy predchádzajúcich dekád. Tie ovplyvnili rozvoj občianskej spoločnosti, ktorá dnes nie je definovaná pluralitou a hodnotovou deliberáciou, ale hostilitou a nedôverou. Názorové a ideologické rozpory, ktoré stelesňuje konflikt sekularistov a islamistov, budú pravdepodobne definovať dynamiku egyptskej spoločnosti i v budúcnosti a je možné očakávať, že volebná aréna sa stane hlavným bojovým poľom a miestom násilných stretov. V tomto smere je vhodné vyzdvihnúť pozíciu armády, ktorá napriek neustále proklamovanej nestrannosti deformuje politické prostredie a v mnohých smeroch háji vlastné záujmy. Vláda Najvyššieho výboru ozbrojených síl je vo vzťahu ku kreovaniu egyptskej politiky mocensky hegemónny aktér, ktorý niektoré spoločenské prúdy posilňuje a iné zase oslabuje. V tomto smere sú voľby elementárnym nástrojom kontroly, ktorý sa napriek zmeny vládnucej elity v mnohom podobá obdobiu autoritárskej vlády Husního Mubáraka (porov. Masoud 2011: 25).

Na základe predstavených argumentov je možné vnímať voľby v Egypte v intenciách mechanizmu bez primárnej väzby na normatívne hodnoty demokracie. Tento záver plynie z reálnej privatizácie volebného procesu, ktorého ideálom dlhodobo nie je súťaž ideí, ale eliminácia politickej či ideologickej alternatívy (porov. demokratickú triádu v Lindberg 2006: 33). Vo vzťahu k naznačenej hypotéze v úvode článku, ktorá vníma organizáciu volieb ako inherentne demokratický stimul, je prípad Egypta dôkazom, že demokratizačný potenciál inštitútu hlasovania je v prípade niektorých krajín vyčerpaný (porov. Lindberg 2006; Lindebrg ed. 2009). Ako naznačuje Graf 1, vývoj kvality demokracie v druhej polovici 20. storočia v ničom nenaznačuje progres, ktorý bol v rečových aktoch vládnucich elít proklamovaný. Cesta k demokracii v tomto smere nebola ovplyvnená konaním volieb, ktorých inštitút vytvoril kontrolovaný priestor pre politickú kooptáciu a lojálnu opozíciu.

Graf 1: Vývoj demokracie v Egypte (indexy Freedom House)

Pozn.: FH PR index – Freedom House Political Rights index; FH CL index – Freedom House Civil Liberties index; Zdroj: Autor podľa Freedom House 2011; Freedom House 2012.

Volebná aréna v posledných parlamentných voľbách síce zaznamenala výraznú premenu a samotné voľby boli charakterizované vysokou mierou súťaživosti, avšak prostredie, v ktorom sa odohrali, vzbudzuje otázky a neistotu v ďalšom vývoji. Freedom House vo svojom každoročnom hodnotení demokracie poukázal na skutočnosť, že napriek formálne demokratickému hlasovaniu sa kvalita demokracie nezmenila a i v čase toľko vyzdvihovaných volieb dochádzalo k násiliu, neprávostiam, podvodom a útokom na zástupcov neziskového sektoru (Freedom House 2012: 2-4).

Odpoveď na výskumnú otázku, ktorá sa v texte postupne odkrýva, predstavuje v istom slova zmysle kontrastný argument k vlne eufórie, ktorá prebehla západným svetom po odstúpení Husního Mubáraka. Problémy, ktoré Egypt čakajú, nie sú riešiteľné formálne demokratickými voľbami, ktoré rovnako ako v minulosti tvoria predovšetkým hodnotovo vyprázdnený nástroj v rukách elít. V tomto prípade je vhodné sa pýtať, kto sú nové elity a aký je ich demokratický potenciál. Zodpovedanie tohto výskumného problému je dopĺňané formálnym obsahom predstavy demokracie v arabskom svete a jeho kohézie s liberálnymi predstavami západných demokratov (porov. Bradley 2008). Predovšetkým pozícia Moslimského bratstva a jeho vnútorný ideologický konflikt bude z pohľadu budúceho smerovania krajiny zásadný a v mnohom predznamená reálne možnosti demokratizácie v Egypte. Otázky týkajúce sa sekularizácie, práva žien a menšín, občianskych slobôd a politickej plurality budú v najbližších rokoch určovať zásadné body agendy, ktorej podstatou je konflikt ideí, vízií a hodnôt. Nové elity rozhodnú o podobe tohto konfliktu a jeho konštruktívnosti. Otázkou ostáva, aké perspektívy podľa historických skúseností možno očakávať.

Autor: Michal Mochťak

Článok bol publikovaný v časopise Evropská volební studia Vol 7, No 1 (odkaz).

Plná citácia:

MOCHŤAK, Michal (2012): Pozícia volieb v kontexte demokratizácie: prípad Egypta. Evropská volební studia, Brno: MPÚ FSS MU, 7, 1, pp 3-16.

---

Zdroje

• Al Jazeera (2011a): Egypt dissolves former ruling party, on-line (http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2011/04/2011416125051889315.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Al Jazeera (2011b): Egypt not to allow foreign poll monitors, on-line, (http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2011/07/2011720222415556480.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Al Jazeera (2012): Muslim Brotherhood tops Egyptian poll result, on-line (http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2012/01/2012121125958580264.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Amnesty International (2007): Egypt: Proposed constitutional amendments greatest erosion of human rights in 26 years, on-line (http://www.amnesty.org/en/library/ info/MDE12/008/2007), otvorené 13. 3. 2012.
• Anderson, L. (2011): Demystifying the Arab Spring: Parsing the Differences Between Tunisia, Egypt, and Libya, HeinOnline, 90 Foreign Aff. 7.
• Archer, R. P. (1995): Party Strength and Weakness in Colombia’s Besieged Democracy, In: Mainwaring, S. – Scully, T. R. (eds., 1995): Building Party Systems in Latin America, Stanford: Stanford University Press.
• Barany, Z. (2011): The Role of the Military, Journal of Democracy, Vol 22, No 4, pp 24-35
• Bareš, L. – Veselý, R. – Gombár, E. (2009): Dějiny Egypta, Brno: Nakladatelství Lidové noviny.
• BBC (2010a): President Hosni Mubarak sets Egypt election date, on-line (http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-11589354), otvorené 20. 3. 2012.
• BBC (2010b): Egypt election: Hosni Mubarak’s NDP sweeps second round, on-line (http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-11935368), otvorené 8. 6. 2012.
• Bradley, J. R. (2008): Inside Egypt: The Land of the Pharaohs on the Brink of Revolution, New York: Palgrave MacMillan.
• Cantori, L. J. (1994): The Old Orthodoxy and the New Orthodoxy in the Study of Middle Eastern Politics, Political Science and Politics, Vol. XXVII, (September), pp 515-516.
• Carothers, T. (2002): The End of the Transition Paradigm, Journal of Democracy, Vol 13, No 1, pp 5-21.
• Collier, D. – Adcock, R. (1999): Democracy and Dichotomies: A Pragmatic Approach to Choices about Concepts, Annual Review of Political Science, Vol 2, pp 537-565.
• Collier, D. – Levitsky, S. (1996): Democracy with Adjectives: Conceptual Innovation in Comparative Research, World Politics, Vol 49, pp 430-451.
• Cunningham, E. (2011): Cairo Crackdown: Weekend of Violence Casts Shadow over Egypt’s Elections, Army Rule, on-line (http://www.time.com/time/world/article/ 0,8599,2102750,00.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Diamond, L. J. (2002): Thinking about Hybrid Regimes, Journal of Democracy, Vol 13, No 2, April, s. 21-35.
• El-Din, G. E. (2011): Draft law introducing mixed electoral system triggers intense, on-line (debatehttp://english.ahram.org.eg/~/NewsContent/1/64/13291/Egypt/ Politics-/Draft-law-draw-introducing-mixed-electoral-system-.aspx), otvorené 18. 3. 2012.
• El-Ghobashy, M. (2006): Egypt’s Paradoxical Elections. Middle East Research and Information Project, Report 238, on-line (http://www.merip.org/mer/ mer238/egypts-paradoxical-elections), otvorené 13. 3. 2012.
• Fahmy, H. (2011): Elections 101: Egypt’s new electoral system explained, on-line (http://www.thedailynewsegypt.com/elections-101-egypts-new-electoral-system-explained.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Fam, M. – Wahba, A. L. (2011): Egypt Postpones Elections, Purges Police Following Protests, on-line (http://www.bloomberg.com/news/2011-07-13/egypt-postpones-elections-purges-police-following-protests.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Freedom House (2011): Freedom in the World Aggregate and Subcategory Scores, on-line (http://www.freedomhouse.org/template.cfm?page=276), otvorené 2. 3. 2011.
• Freedom House (2012): Freedom in the World 2012: Full Release Report, on-line (http://www.freedomhouse.org/sites/default/files/inline_images/FIW%202012%20Booklet–Final.pdf), otvorené 18. 3. 2012.
• Goldschmidt, A. (2008): A Brief History of Egypt, New York: Facts on File.
• Hardy, R. (2012): Egypt’s revolution, one year on, on-line (http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-16704543), otvorené 20. 3. 2012-
• Hollis, R. (2012): No friend of democratization: Europe’s role in the genesis of the ‘Arab Spring’, International A­ffairs, Vol. 88, No. 1, pp. 81–94.
• Hope, B. (2011): Egypt’s complex electoral system, on-line (http://www.thenational.ae/news/world/middle-east/egypts-complex-electoral-system), otvorené 20. 3. 2012.
• Huntington, S. P. (1991): The Third Wave: Democratization in the Late Twentieth Century, Norman/London: University of Oklahoma Press.
• Hussein, A.-R. – Desouki, O. – Al-A’sar, M. (2010): Violations reported in Shoura Council elections, Daily News Egypt, June 1, 2010, on-line text (http://www.thedailynewsegypt.com/violations-reported-in-shoura-council-elections.html), otvorené 13. 3. 2012.
• Joseph, R. (1997): Democratization in Africa after 1989: Comparative and Theoretical Perspectives, Comparative Politics, Vol 29, No 3, pp 363-382.
• Karl, T. L. (1986): Imposing Consent: Electoralism and Democratization in El Salvador, In: Drake, P. W. – Silva, E. (eds., 1986): Elections and Democratization in Latin America, 1980–1985, La Jolla: Center for Iberian and Latin American Studies.
• Lidstone, D. – Fam, M. (2011): Egypt Election 2011: Facts and Figures for Parliamentary Vote, on-line (http://www.businessweek.com/news/2011-11-29/egypt-election-2011-facts-and-figures-for-parliamentary-vote.html), otvorené 18. 3. 2012.
• Lindberg, S. I. (2006): Democracy and Elections in Africa, Baltimore: The John Hopkins University Press.
• Lindberg, S. I. (ed., 2009): Democratization by Elections, Baltimore: The Johns Hopkins University Press.
• Linz, J. J. (2000): Totalitarian and Authoritarian Regimes, Boulder: Lynne Rienner Publisher.
• Lipset, S. M. (1959): Some social requisites of democracy. Economic development and political legitimacy, American Political Science Review, No 53, pp 69-105.
• Locke, J. (1970): Two Treatises of Government, Cambridge: Cambridge University Press.
• Mabrouk, M. F. (2010): The Elusive Myth of Democratic Egyptian Elections. The Saban Center for Middle East Policy at the Brookings Institution, paper number 19, on-line (http://www.brookings.edu/~/media/Files/rc/reports/2010/11_egypt_elections_mabrouk/11_egypt_elections_mabrouk.pdf), otvorené 14. 3. 2012.
• Marsot, A. L. Al-Sayyid (2007): A History of Egypt: From the Arab Conquest to the Present, Oxford: Oxford University Press.
• Masoud, T. (2011): The Road to (and from) Liberation Square, Journal of Democracy, Vol 22, No 3, pp 20-34.
• NIMP/Hivos (2010): Beyond Orthodox Approaches: Assessing Opportunities for Democracy Support in the Middle East and North Africa, on-line (http://www.nimd.org/documents/B/beyond_orthodox_approaches.pdf), otvorené 17. 3. 2012
• Powell, B. G. (2000): Elections as Instruments of Democracy: Majoritarian and Proportional Visions, New Haven, CT: Yale University Press.
• O´Donnell, G. (1994): Delegative Democracy, Journal of Democracy, Vol 5, No 1, January 1994, pp. 55-69.
• Sadiki, L. (2009): Rethinking Arab Democratization: Elections Without Democracy, Oxford: Oxford University Press.
• Sartori, G. (1984): Guidelines for Conceptual Analysis, In: Sartori, G. (ed., 1984): Social Science Concepts: A Systematic Analysis, Beverly Hills: Sage Publications.
• Sartori, J. (1993): Teória demokracie, Bratislava: Archa.
• Sharp, J. M. (2005): Egypt: 2005 Presidential and Parliamentary Elections. CRS Report for Congress, on-line (fpc.state.gov/documents/organization/54274.pdf), otvorené 8. 6. 2012.
• Shenker, J. (2011): Egyptian elections in doubt after violent clashes in central Cairo, on-line (http://www.guardian.co.uk/world/2011/nov/20/egypt-elections-cairo-clahes), otvorené 18. 3. 2012
• Schedler, A. (1999): Conceptualizing Accountability, In: Schedler, A. – Diamond, L. – Plattner, M. F. (eds., 1999): The Self-Restraining State: Power and Accountability in New Democracies, Boulder: Lynne Rienner.
• Schedler, A. (2002): The Menu of Manipulation, Journal of Democracy, Vol 13, No 2, pp 36-50.
• Schedler, A. (2006): The Logic of Electoral Authoritarianism, In.: Schedler, A. (ed., 2006): Electoral Authoritarianism: The Dynamics of Unfree Competition, London: Lynne Rienner Publisher.
• Schmitter, P. C. (1994): Dangers and Dilemmas of Democracy, Journal of Democracy, Vol 5, No 2, pp 57-74.
• The Telegraph (2011): Egypt protests: Q and A, on-line (http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/africaandindianocean/egypt/8286864/Egypt-protests-Q-and-A.html), otvorené 8. 6. 2012.
• Traub, J (2007): Islamic Democrats? New York Times, April 29, 2007, on-line (http://www.nytimes.com/2007/04/29/magazine/29Brotherhood.t.html?_r=1), otvorené 8. 6. 2012.
• USAID (2010): Egyptian Press Divergent Reaction on Shura Council Election Process and Outcome, USAID News Update, June 15, on-line text (http://www.mdp-egypt.com/news.php?nid=156), otvorené 14. 3. 2012.
• Whitehead, L. (2002): Democratization: Theory and Experience, Oxford: Oxford University Press.
• Wickham, C. R. (1994): Beyond Democratization: Political Change in the Arab World, Political Science and Politics, Vol. XXVII, (September), pp. 507-509.
• Zakaria, F. (2003): The Future of Freedom: Illiberal Democracy at Home and Abroad, New York: Norton.

48351