CBAP Monitor: Slovensko – říjen 2015
NATO enlargement: Will Warsaw deliver? • Kosovo´s diplomatic blues with EU non-recognizers (the case of Slovakia) • Release of political prisoners: a lot of questions and one answer
NATO enlargement: Will Warsaw deliver?
WojciechLorenz, Mário Nicolini – the Central European Policy Institute
Od konca studenej vojny NATO uplatňovalo politiku „otvorených dverí“ a rozšírilo sa na 28 členov. V zmenenej bezpečnostnej situácii súvisiacej s ruskou agresiou na Ukrajine však bude musieť Severoatlantická aliancia prehodnotiť svoje ďalšie rozširovanie. Každé z jej rozšírení po rozpade bipolárneho rozdelenia sveta bolo sprevádzané diskusiami o možnej ruskej reakcii. Preto aj pred summitom NATO, ktorý sa bude konať vo Varšave v júli 2016, členské štáty riešia dilemu ako zosúladiť politiku otvorených dverí s faktom, že Rusko je významným partnerom mnohých západných krajín, ale zároveň môže pre NATO predstavovať nebezpečnú hrozbu. Odporcovia ďalšieho rozširovania na čele s Nemeckom varujú, že prijatie nových členov môže pôsobiť ako provokácia voči Moskve. Naopak, zástancovia rozšírenia tvrdia, že odďaľovanie rozširovacieho procesu vyznie ako ústupok Rusku a bude viesť k ďalšej ruskej agresii. Isté je, že dôsledky prijatia nových štátov bude potrebné zvažovať v prípade každého potenciálneho člena zvlášť. Čierna Hora je dôležitým aktérom pre stabilitu západného Balkánu, avšak objavujú sa pochybnosti vychádzajúce z nejednotnosti jej politickej scény a nedostatočnej podpory verejnosti. Gruzínsko je po ruskej okupácii časti jeho územia z roku 2008 klasickým príkladom krajiny, u ktorej NATO nevie, či by jej prípadné prijatie posilnilo alebo skôr ohrozilo bezpečnosť Severoatlantickej aliancie. Ukrajina je dôležitá z pohľadu jej strategického postavenia v postsovietskom priestore, avšak nedávna ruská agresia výrazne skomplikovala jej prípadný vstup do NATO. Bosna a Hercegovina a Macedónsko majú momentálne malé šance na členstvo v Severoatlantickej aliancii. NATO by nemalo zabúdať ani na krajiny, akými sú Švédsko a Fínsko, ktoré síce nie sú kandidátskymi štátmi, avšak existuje pravdepodobnosť ich pokračujúceho zbližovania so Severoatlantickou alianciou. NATO tak pred varšavským summitom čelí viacerým výzvam, z ktorých najdôležitejšími sú udržať na svojej strane Čiernu Horu, a tým udržať aj stabilitu západného Balkánu, a znovupotvrdiť záujem o Ukrajinu a Gruzínsko.
Kosovo´s diplomatic blues with EU non-recognizers (thecaseof Slovakia)
Milan Nič – the Central European Policy Institute
Nezhoda medzi členmi Európskej únie ohľadom nezávislosti Kosova je jedným z najväčších problémov vo fungovaní spoločnej zahraničnej politiky EÚ. Kosovo nedávno podpísalo s EÚ Stabilizačnú a asociačnú dohodu (SAA), čo môže byť na jednej strane signálom pozitívneho posunu v postojoch piatich štátov EÚ, ktoré Kosovo neuznávajú ako samostatný štát, ale na strane druhej aj dôkazom, že Brusel našiel cestu ako týchto päť štátov vo svojich jednaniach obísť. Dohoda znamená pre Kosovo lepší prístup na jednotný trh a je predpokladom k dlhodobému prehlbovaniu vzťahov s EÚ. SAA bola podpísaná Európskou úniou ako jednotným aktérom namiesto ratifikácie v jednotlivých štátoch, na čom sa predtým zhodli všetky členské krajiny. Cyprus, Grécko, Rumunsko, Slovensko a Španielsko síce trvajú na neuznaní suverenity Kosova, ale nebudú blokovať jeho integračný proces. Grécko a Slovensko vyznievajú ako najpragmatickejší z týchto piatich štátov. Grécka motivácia spočíva najmä v ekonomických záujmoch, obchodných väzbách, ale aj geografickej blízkosti s Kosovom. Slovenská iniciatíva vychádza najmä od ministerstva zahraničných vecí, ktoré nechce praktizovať ostrú politiku voči Kosovu, ale naopak zintenzívniť dialóg s týmto balkánskym štátom. Okrem toho, nie je v záujme väčšiny z piatich neuznávajúcich štátov, aby Kosovo zostalo akousi čiernou dierou západného Balkánu v prehlbovaní vzťahov s EÚ. Grécko sa v tomto roku vyjadrilo, že je pripravené podporiť vstup Kosova do UNESCO a otvoriť styčný úrad v Aténach alebo Solúne. To môže byť inšpiráciou aj pre Slovensko, aby učinilo podobné kroky. Viedlo by to k zvýšeniu kontaktov medzi oboma krajinami a Kosovo by dostalo možnosť zlepšiť svoj obraz v očiach slovenskej spoločnosti. Uznanie nezávislosti Kosova zvyšnými piatimi členmi Európskej únie je zatiaľ zrejme v nedohľadne, avšak zlepšenie vzájomných vzťahov sa zdá byť na správnej ceste.
Release of political prisoners: a lot of questions and one answer
Grigorij Mesežnikov – the Institute for Public Affairs
Autoritárske režimy často v snahe zachovať svoju moc rôznymi prostriedkami zabraňujú vzniku a pôsobeniu opozičných politických síl. Takýto režim zatvára príslušníkov opozície do väzenia, donúti ich opustiť krajinu alebo dokonca fyzicky likviduje. Podobné praktiky môžeme v súčasnosti sledovať v krajinách ako Rusko či Bielorusko. Bielorusko nedávno prepustilo politických väzňov, ktorí boli súčasťou opozičného hnutia voči autoritárskemu režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka. Európska únia, ktorá toto prepustenie požadovala a uvalila na Bielorusko aj rozsiahle sankcie, krok bieloruského režimu ocenila. Okrem prepustenia politických väzňov však nič nenasvedčuje tomu, že by sa Bielorusko posúvalo k viac demokratickému spôsobu vlády. Lukašenko zrejme dúfa, že prepustením väzňov uspokojí západných politických lídrov a odpúta pozornosť od nedemokratických volieb či od sústredenia moci v rukách jeho osoby ako prezidenta. Práve Slovenská republika by mala dôrazne vyzývať bieloruských predstaviteľov k uskutočneniu zmien smerujúcich k demokracii, a tým aj k hlbšej integrácii či dokonca členstvu v Európskej únii. Slováci totiž na vlastnej koži zažili, ako rýchlo sa môže rozplynúť „sen o Európe“, keď bývalý predseda vlády Vladimír Mečiar ohrozil svojimi nedemokratickými praktikami vstup Slovenska do EÚ. Európska únia musí dať Bielorusku najavo, že európsku perspektívu dosiahne iba po uskutočnení systematických politických zmien, v rámci ktorých bolo prepustenie politických väzňov iba prvým krokom na dlhej ceste.
Zpracovala: Bety Neuschlová
1003